Víta vás Madu

Hlasy v hlave, patológia, niečo málo o psychóze

Neustále hľadanie problémov tam kde nie sú a ľudská tendencia byť nešťastným ma unavuje. Naozaj.
Keby sme si navzájom dávali to, čo si zaslúžime a nie to, čo si myslíme, že si zaslúžime, svet by bol oveľa krajším miestom.

Napríklad ja.

Moja láska je desivá. Vskutku. Nebojím sa zamilovať z obavy zo sklamania. Ja sa bojím samej seba.
Moja láska je, povedzme že, neortodoxná.

Je šialená, verná, závislá, intenzívna. Bláznivá. Zväčša sa trápim. Ak milujem, chcem všetko.
Potrebujem ho, jeho hlas, jeho pozornosť, jeho blízkosť. A keď vyzerám najšialenejšie, je to najvyšší stupeň sebaovládania, aký dokážem vyvinúť. Smiešne? Nie! Desivé! Radšej budem teda sama, ako zo seba pred sebou robiť hlupáka. Či?

Tento vietor vo mne berie všetko. Strháva stromy, lampy, elektrické vedenia. A to je len zlomok toho, ako veľmi milujem. Ako veľmi žiarlim. Ako veľmi ho chcem. Ako veľmi po ňom túžim a ako musí byť iba môj.
Pretože aj malá pochybnosť o jeho láske ma mení v kameň. Ma uráža. A toto priatelia, je láska.

Povedzte mi, ako je možné, že existuje entita ako ja? Prečo je pre moju blízku priateľku láska ruža a kino raz za mesiac? Prečo iným stačí niečo a ja chcem všetko? Som skutočne diabol, ktorý túži po duši svojej obeti? Alebo len psycho-majetnícka žena so sklonom k sociopatizmu? Kým si naordinujem novú diagnózu, predstavím Vám patologickú romantiku 21 storočia: vlastníme sa, aby sme mohli utekať. A utekáme, aby sme sa mohli vlastniť. Chceme niečo, čo nemáme. Aby sme to mali a už ďalej nechceli.

Čo?!

Prečo ma radšej niekto nestrelíte do hlavy? Guľka z ľútosti? Zažívali túto zbytočnú milostnú romancu vo svojich životoch aj naši starí rodičia? Alebo proste len dedko prišiel na diskotéke za babkou a povedal "Hej Helenka, poď tancovať čardáš!" a tak sa ich cesty navždy spojili?
Nech už je to akokoľvek... Nechcem sa trápiť, pretože priveľa premýšlam a doba zo mňa urobila teoretického psychopata. Sociopata v dôchodku. Osobu, ktorej srdce plesá pri filmoch o sexuálnom masochizme (50 odtieňov). Chcem len muža ktorého milujem, zvráteného rovnako, ak nie viac ako som ja...
Aj keď "ľúbim ťa" už nikdy nebude mať takú váhu, akú mávalo.

A to je šťastie :-)))