Víta vás Madu

Čas.

Prvý krát si mi zlomil srdce.

Sprvu bezútešná situácia sa zmenila na hodnotnú životnú lekciu. Balanc medzi tým v čo verím a tým čo žijem priniesla až skutočnosť, že nemusím svoj život zasvätiť hľadaniu Gilberta, ak mám po svojom boku Annu. Či ak som Annou ja sama. Ak môj život vyplním spiaznenými dušami, či...

či takto vzťah nefunguje?

Druhý krát si mi zlomil srdce.

Neočakávala som od teba už nič. Nie je to prázdne, smutné a plytké? Ostala som, povedzme, veľmi smutná. A nahnevaná. Nie preto, čo si urobil. Ale preto, čo si zahodil. Pretože všetko fungovalo po starom. Ráno sme sa zobudili. Dali si raňajky. A pre Teba bol svet rovnakým miestom ako včera. Pre Teba. Moje slnko však žiarilo o čosi menej, káva mala akúsi horkastú príchuť. Vedela som, že tento domček z karát zhorí. A Ty... a Ty budeš veľmi smutný. Pretože si neuhasil požiar keď vznikol, v zárodku. Utíšiť plamene si prišiel až keď vzbĺkla celá budova. S pohárom vody však neuhasíš niekoľko poschodí sklamania a smútku.

A tak ťa vítam na zhorenisku nášho vzťahu.

Vo vzduchu sa vznáša ťažký prach. Ešte dnes cítim, ako sa mi dym usádza na pľúcach. Zalapám po dychu. Všade kam pozriem nachádzam ruiny murovaného domu. Len čierne tehly a neopísateľný pocit, ťažoba. Prichádzame do našej bývalej jedálne. Nad kôpkou prachu, ktorá kedysi bývala jedálenským stolom visel obraz. Boli sme na ňom všetci, celá naša rodina. Dnes tam už nie je nič. Rovnako, ako v našom vzťahu. Žiadne tehly a žiadne city. Nuž a prečo budeš smutný? Pretože si prišiel o všetko. A sám si škrtol zápalkou.

Preto bude moja odpoveď vždy nie. Pretože Ťa už nemilujem.

Bývali sme dva divoké kone, ktoré však bežali prirýchlo a... zlomili si obe nohy. Iste vieš, čo sa robí s koňom, ktorý si zlomí nohu. ZASTRELIA HO.

Zlomil si mi srdce, dva krát. A keď z neho už nič neostalo, len bordová, krvavá škrvna na bielom tričku...

Prišiel si posledný krát a... zlomil si moju dušu.

A už mi neostalo nič. Vzal si všetko. S úsmevom na perách. Oblečený v šatách dobráka. A tá moja doráňaná, zúbožená duša, zabalená do kusu novín, bola odhodená kdesi na okraji cesty... rozlúčil si sa s ňou spôsobom smutnejším, ako som si kedy dokázala predstaviť. Tá veta znela: "Čo bolo, to bolo. Je to za nami." a v dobrej viere, že všetko zlé pominulo, rozbehol si sa mi v ústrety s otvorenou náručou. Nuž, mám pre Teba zlé správy.


Na zhorenisko som si priniesla rybársku stoličku. Sedím tu už istý čas a pozerám navôkol... vychutnávam si ticho, ktoré po Tebe zostalo. Už nemám žiadne otázky. Už netúžim po objatí. Som čistá, prádzna schránka a Tvoje špinavé ruky by mi zašpinili šaty. A predsa... sa občas zobudím a mám pocit, že k sebe patríme. Že existuje cesta... bez srdca a duša dom ale nepostavím.


Na koniec Ti už len poďakujem. Ďakujem. Ďakujem za všetko, čo si mi zobral. Pretože radšej nebudem vlastniť nič, akoby som to málo mala zdieľať s Tebou. Takto mám aspoň mizivú šancu, že nájdem niekoho, kto mi všetko vráti. A to, to je romantická smrť jednej ženy.


Ďakujem.